Začni živiť svoje sny, nie strachy Počúvam Dominikýn podcast. A súzniem. Zo všetkým. Keď som mala 27rokov, môj otec, najmilovanejší človek na svete, sa nevrátil z práce. Zahynul tam. Z ničoho nič nebol. Dva dni predtým ma volal na obed, bola som leniva prísť. Mali sme sa stretnúť v sobotu, v piatok umrel. Zajtrajšok už neprišiel. To bola taká facka pre mňa, že som prestala veci odkladať na zajtra. 10 rokov som sa s tým zmierovala. Potom prišla choroba. Bez genetickej predispozicie, bez rozvratenych hormonov. Proste stres z toho, že som sa snažila o dokonalosť. Na všetky smery. A naučila Som sa spomaliť, nie myslieť na to, komu pomôcť, komu život uľahčiť, koho zachrániť, koho potešiť…. A začala som sa venovať sebe, meditácie, káva s priateľmi, pomalé rána, dream job, naučila som sa hovoriť nie a robiť len to, čo chcem ja. Našťastie mám podporujúceho manžela a aj dcérka to chápe. Prišla ďalšia rana. Kamarátka, ktorú som spoznala cez chorobu, ktorá ma najviac psychicky podporovala, ktorá to všetko prekonala, umrela, lebo sa to vrátilo. Mama 7ročného chlapčeka, krásna, pozitívna duša. Ale aj keď teóriu poznala, vždy uprednosťovala iných pred sebou. Chcem tým napísať len to, dajte sa na prvé miesto. Spokojná žena = šťastný muž, spokojná mama = šťastné dieťa a celá rodina. Bordel počká. A vypočujte si podcasty, je v nich kus pravdy.

Posted by Lucia Koller at 2026-01-22 08:06:57 UTC