Ahojte, dnes sa mi nechcelo. Skoré vstávanie, lebo prišla návšteva, resp bratranec s rodinkou montovať nám žalúzie. Potom upratať, ísť sa učiť na skúšku. Z 26 otázok som stihla vypracovať 10 a hovorím si, chcelo by to pohyb. Skúsim susedu, či ideme kolečko okolo jazera. Nechcelo sa jej. Tak skúsim segru, či ideme do fitka, tiež nič. Maminu, muža, malú, či ideme aspoň na krátku prechádzku. Nikomu sa nechcelo. Ani mne, preto som hľadala parťáka. Mne to ale nedalo, potrebujem pohyb každý deň, aspoň malý. Tak som obliekla moju bežeckú bundu, obula moje bežecké tenisky a vravím si, odbehnem aspoň 2km, lebo beh v zime nedávam. A hľa, prekonala som 5km. Totižto moja hlava sa nastaví na 5km a ja automaticky vypínam hodinky, je jedno ako ďaleko od domu som, ostatné m, km si proste odkráčam. Dnes som sa ale započúvala do hudby a premýšľala, čo sa včera stalo a čo pekné to vyvážilo. A zrazu som neriešila tempo, km ani nič, len som bežala a čistila hlavu. Môj problém je, že aj keď bežím pomaly, môj tep vystrelí veľmi vysoko. Podstatné je, že som išla, že som to nevdala, že som to súvisle odbehla. A že môžem. Za to ďakujem každý jeden deň. Berte si všetko, po čom v živote túžite. Teraz, nie potom. A ja už červená ako paprika sadám k učeniu.

Posted by Lucia Koller at 2026-01-24 16:39:18 UTC